reklama

Z kanonu Colca do Valle de los Volcanos

Trek do kanonu Colca patri v Peru medzi klasiky. Vraj je to jeden z najhlbsich kanonov na svete. Neviem, co presne znamena slovo kanon, pre nas to bolo skor velmi hlboke udolie. Vacsina turistov tuto navstevu zvladne za dva dni - jeden den dole, druhy hore. My nie, my chceme viac. A tak sme sa vybrali na trek, ktory zacina v nad kanonom, vchadza a vychadza z neho, aby dosiahol vysoko polozene sedlo v blizkych snehom pokrytych horach a opat schadza do udolia, ktore je plne lavy starocia vypluvanej okolitymi sopkami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vlastnou cestou, alebo ako si to urobit co najtazsie

Vyrazame z mestecka Cabanaconde na samotnom okraji kanonu Colca, verni nasmu LP treking sprievodcovi, po cestach i necestach, pomedzi policka, pomedzi kamenne muriky a halucinogenne kaktusy. Obcas stretavame domacich, pytame sa na cestu. Vsetci nas vsak posielaju na prasnu cestu pre auta. Ale to predsa nechceme, my budeme nasledovat chodnicek popisany v nasom sprievodcovi, nech si domaci vravia co chcu!
A tak aj bolo. Skoda, ze v nasej tvrdohlavosti nam nedoslo, ze onen sprievodca sa pisal tak pred siestimi rokmi, ked cesta pre auta bola este len v plienkach kdesi na dne kanona. Za tych par rokov sa peruanci svihli a cestu vytiahli z hlbok jedneho z najhlbsich kanonov sveta az nad jeho okraj. A tak na mieste chodnicka bola teraz ona cesta... A my, ignoranti, sme sa jej zo vsetkych sil snazili vyhnut. Za to, ze sa nam to aj podarilo, sa nam kolena veru nepodakovali.
Vzdalujuc sa teda od spravnej trate, sme si stanovili jediny ciel: dostat sa nejako na dno kanonu. Ved tam uz bude cesticiek habakuk. Nebolo. Z vysky 3500 mnm sme sa po niekolkych hodinach vpodstate dogulali na dno okolo 1800 mnm, aby sme zistili, ze jedina cesta von smeruje takmer kolmo hore, do dedinky LLanca, nachadzajucej sa v takmer tej istej vyske ako Cabanaconde, z ktoreho sme vychadzali...
Ako sa vsak vravi, blbci maju stastie a my sme sa zrejme ako blbci javili. Pred polorozpadnutou chalupou z trstia a igelitiek postavali konik a mulica. Na hlasne "Buenas tardes" odpovedal usmiaty uzemcisty muzik so zmyslom pre obchod. Nase dva susenymi polievkami a vodou napchate ruksaky vykladame na konika, chlapik sam vysada na mulicu a tesi sa na par koruniek, ktore cestou z pola domov (ano, pole ma o viac nez tisic vyskovych metrov nizsie ako dom, to je v tejto oblasti bezne). Bez ruksakov, lahucki ako pierka, sme tych 1500 kolmych metrov vybehli za dve hodinky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Dobrodruzstvo prave zacalo

Nuz, a tak sme sa namiesto dedinky Choko ocitli v dedinke LLanca a popis v nasom trekingovom sprievodcovi sa nam na najblizsie dva dni stal zbytocnym. Zato sme ovela viac vyuzili nasu neustale sa zlepsujucu spanielcinu a ine socialne zrucnosti pri interakcii s miestnou komunitou.
Rano sme co najnenapadnejsie preliezli plot zo skolskeho dvora, na ktorom sme si boli nocovali. Ved kde inde, ked jedine dve rovne plochy v dedine su skolsky dvor a namestie uprostred dediny, casto sluziace ako futbalove ihrisko. Starceka, ktory dodnes nepochopil ako sa mu zrazu pred ocami vynorili dvaja gringovia, sa hned pytame na cestu. Dohora, dohora, dohora. Ved aj kam inam? Ibazeby dole a tam sme uz boli, dakujeme. A hadajde kam viedla cesta ked sme vysli az hore na kopec?
Ako tak klesame do dalsej razovitej dedinky, pytame sa okoloiduceho domorodca, ako daleko to je. Uz iba kusok, dozvedame sa, 20 minut. Za dve minuty ho vsak vidime na opacnej strane udolia a dochadza nam, ze nasa radost bola predcasna. 20 minut JEHO tempom, znamena hodinu nasim. Ach, ake nadherne su vyhlady do hlbociznych udoli kanonu Colca.
V dedinke maju oslavu. Cistia akvadukt a pri tej prilezitosti vyhrava dychovka, tancuju sa ludove tance a ani alkohol nezostava nepovsimnuty. Ale my si len vylepsime nasu dietu niekolkymi mimoriadne chutnymi zemlami, ktore tu v Peru pokladaju za chlieb (nestastnici) a pokracujeme do dalsej dediny. Jej, pre zmenu strmo dole az k riecke! A potom, no predsa strmo hore. Parada! A na dalsi den najprv strmo hore a potom strmo dole. Co by tak asi mohlo nasledovat...

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu

A tak sme tam vyliezli sami

Trekingovy sprievodca odporuca najat si z dedinky Mina somara, ktory vynesie tazke ruksaky do sedla vo vyske takmer 5100mnm, ide tu naozaj o pozoruhodne prevysenie, takze trekerovi to vyznamne ulahci jeho tazky udel. Nuz veru, nebolo by odveci. Keby vsak ceny za tuto asi 5 hodinovu sluzbu boli rozumne. Ale neboli. Je to tak, ze vacsina turistov ma v tomto bode uz asi plne zuby strmych vystupov a su ochotni zaplatit cokolvek. Nam sa vsak zaplatit tu v Peru niekomu 400 Sk za 5 hodin prace zdalo prehnane, povedali sme si, ze si to vynesieme sami. Prezili sme predchadzajuce dni, prezijeme aj toto. Jedlo este mame, bude nam to sice trvat o den dlhsie, ale aspon sa nebudeme musiet nahanat za nejakym somarom. A tak sme si nad sebou vyriekli ortiel.
Rano plni sil vyrazame hore kopcom a zacina sa nieco, co sa neskor ukazalo ako najdlhsi a najnarocnejsi suvisly vystup v nasej trekerskej historii. No uznajte sami, 4,5 hodiny vkuse dohora, ale tak strmo, ze nas takmer travy steklili v nosnych dierkach, bez kuska rovinky, az do vysky 4500mnm. Posledna hodinka bola vsetko len nie prijemna. Na kopci hadzeme ruksaky o zem svoje vlastne tela tiez. Lezime a uz sa nechceme postavit. Len hlad a smad nas po nejakom case dokazali vratit do vertikalnej polohy a pohladat nieco v ruksakoch. Vyhlady su prekrasne a do nasho dnesneho kempu to uz nie je daleko a relativne po rovinke.
Kempiste bolo krasne, ale studene. Uf, take studene, ze az najstudensie. Voda vo flasi, ktoru sme na 30 sekund omylov vylozili zo stanu ihned zamrzla a mokre pradlo, ktore sme si dali susit na skalu, sme skoro museli odniest aj s onym niekolko tonovym balvanom...
Samotny vystup do sedla v nasledujuci den uz bola brnkacka. Nejakych par sto metrov, a ani velmi strme to nebolo. Na radosti z dosiahnutia najvyssieho bodu treku to vsak vobec neubralo. Nasledoval strmy a dlhy zostup a kedze nam to slo ako po masle a nase planovane kempiste sme dosiahli prilis skoro, v zostupe sme pokracovali az na dno Valle de los Volcanos (udolia vulkanov), do dedinky v ktorej uz existoval autobus.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Navrat do mesta Arequipa mal este niekolko pozoruhodnych momentov, ako napriklad prechod udolim plnym stuhnutej lavy, vecera z plastoveho tanierika v parku so stromamy ostrihanymi tak, ze ani strihoruky Edward by sa nemusel hanbit, celonocna cesta na sedadle, ktore pri kazdom zabrzdeni autobusu pokracovalo v ceste vpred... Ale Arequipa nas privitala so svojim typickym skvelym pocasim a tento trek sa dostal na hromadu nezaubdnutelnych zazitkov z nasich ciest.

Eva Bednárová

Eva Bednárová

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Dobrodruh - začiatočník Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu