Cesta
Ale zacneme cestou, ktoru si pochvaluju vsetci milovnici prirody navstivivsi juh Cile. Vola sa Carretera Austral a zacina na konci sveta vo Villa O Higgins. Ano, dobre si pamatate, tam sme sa v predchadzajucom clanku nachadzali taki trochu uvezneni. Nuz, nakoniec sa nam podarilo nastupit na autobus, ktory dva krat za tyzden toto romanticke miesto opusta a vydava sa cestou - necestou na sever. Slovo necesta je celkom spravne, kedze miestami treba presadnut na lodicku a preplavit sa na miesto ktore sa da opat nazvat cestou.
Carreteru Austral nechal postavit Pinochet s viziou lepsieho prepojenia juznych oblasti Cile so severnymi. Vraj to stalo strasnu hromadu penazi a nemale usilie. Vysledkom je rozpravkovo krasna cesta, teda vlastne poriadne hrbolata strkova cesta ktora sa doslova prehryza rozpravkovo krasnou krajinou. Vinie sa po strmych svahoch hor, prekoprca cez drsne sedla a lepi na skalnate utesy nad tyrkysovymi ladovcovymi jazerami. Drvivu vacsinu vsetkych dopravnych znaciek tu tvori "Peligro" (nebezpecenstvo) a "usek ostrych zakrut". Uz len ist po nej autobusom bol obrovsky zazitok.
A tak nejak sme sa za 2 dni dostali do mesta Coyhaique, kde sme sa ocitli pred velkou dilemou: cakat par dni na odchod lode, ktora slubovala 24 hodinovu nezabudnutelnu plavbu pomedzi ostrovy a fjordy do mesta Puerto Mont, alebo uplne pragmaticky nasadnut na autobus a byt na zaciatku treku na ktory sme sa uz tesili na druhy den rano. Chladny rozum tentoraz zvitazil, do pasu nam pribudla este jedna seria argentinsko cilskych peciatok, pretoze schodna cesta vedie v tychto miestach len cez argentinu, a iste krasne slnecne rano nas autobus vylozil takmer na zaciatku turistickeho chodnika.
Banos de Caulle
Sme si vybrali spomedzi mnozstva inych trekov pretoze netrva ani dlho, ani kratko, slovom 5 dni a slubuje nevidane. Tak aj bolo. Ale zacnime pred restauraciou Caulle, kde sa treba zaregistrovat a zaplatit poplatok za prechod sukromne vlastnenym uzemim. A tam, hla, pred tymto domcekom sme stretli, druhy krat za nas pobyt, skupinku krajanov. Tentoraz to boli traja chalosi, ktori v Patagonii stravili zavideniahodne 4 mesiace a prechodili vsetko co by sme chceli aj my a nemali sme cas... Ale terazu uz onen slubeny nas posledny patagonsky trek.
Vedie najprv takmer kolmo ces husty dazdovy les dohora (ach, tie vyhlady), a ked z toho lesa vydete, ocitnete sa pod vulkanom Puyehue, ktory vybuchol naposledy pred nejakymi 40 rokmi a okolo seba vytvoril krajinu upolne odlisnu od okolitej: drsne suche svahy, akoby pustnne hlinite duny, teple pramene a dymiace diery a gejziry. Samotna sopka ponuka posobivy vyhlad, je vysoka 2236 m.n.m., tvari vyhasnuto a jej krater vyplna sneh.
Druhu a tretiu noc nasho pochodu stravili na prijemnom mieste s potocikom a hlavne prirodnym termalnym bazenikom. Trosku to tom smrdelo vajcami ale zvykli sme si. Medzi tym sme si pozreli oblast s bublajucim bahnom, stupajucimi parami a prskajucim gejzirom, to bol zazitok! O to vacsi, ze sme mali stastie a vlastne sme cely trek i na vylet na gejzirovom poli vychutnavali osamote. Horsie to bolo tretiu noc, ked sa dovalila pocetna skupina bujarych turistov z Izraela...
Ale to sme vedeli, ze uz na dalsie rano vyrazame dalej po velmi malo prechodenej casti nazvanej Ruta de los Amerikanos, ktora nas za 2 dni priviedla na miesto, s ktoreho sme vyrazali, ale tentoraz krajinou, ktora sa postupne menila na zelenu az sa postupne vnorila do sviezeho, mokreho a divokeho pralesa. Viedla neporusenou prirodou, ktoru vacsinou nekazil ani turisticky chodnik. A tu nas tento trek dostal po druhy krat. Bez cesticky, bez podrobnej mapy a s velmi zevrubnym popisom sme sa zrazu ocitli uprostret velkeho bieleho a mokreho oblaku a jedine, co nam bolo v tej chvili jasne bolo to, ze musime ist zhruba na juh... Poviem vam, ze tie dve hodiny tapania na upati vulkanu v hustej hmle takmer pred zotmenim nam poriadne zdvihli adrenalin. Ked tu zrazu sa na 10 minut oblak zdvihol, pred nami ako zazrakom stala ojedinela bambusova zrd oznacujuca cestu a my sme zo vsetkych sil prasili hlava nehlava smerom k nej a potom takmer behom po cesticke ktora sa vnorila do inak nepreniknutelneho husteho porastu... A tak sme stravili noc na uplne originalnom mieste na nahodnej rovinke v inak dost strmom svahu pod starocia starymi lengami (druh stromu).
Na druhy den bol oblak prec a opat nas privital krasne cisty den a cesta veduca sviezou dzunglou pomedzi prastare stromiska. Az na pastviny s teliatkami a sladuckymi cernicami. Zjedli sme ich asi sto kil. Cernic, nie teliatok.
A bolo. Nasledoval autobus do mesta Osorno a dalsi rovno do Santiaga. Zbohom Patagonia.
Calafate
Calafate je mimoriadne chutna modra bobula, rastuca na pichlavom kriku. Viaze sa k nej legenda, ktora obsahuje znepriatelene rodiny, zleho samana a nehynucu lasku. Vravi sa, ze kto tieto plody zje, urcite sa do Patagonie vrati. Nuz my sme ich pojedli na prasknutie, urcite teda do tejto krasnej oblasti este zajdeme. Snad ked budeme stari a budeme mat kopec penazi. Potom si vychutname vsetok komfort, ktory ponukaju typicke patagonske estancie, batoh nalozime na kona a seba mozno tiez a nechame sa vyviest na vsetky tie krasne kopce, ktore sme teraz nevideli. Tak. Ved teraz uz aj tak prichadza jesen a bude prsat a bude zima a vobec.
Takze co ma pre nas prichystane Santiago?
